ZuZu

Sedela vo svojej izbe... V poslednej dobe tu sedávala často. Na svojom obľúbenom mieste, na parapete pri otvorenom okne. Ticho... Také tiché, že zunelo v ušiach s narastajúcou intenzitou, až mal človek pocit, že mu praskne hlava. Plné nevyslovených otázok a nedopovedaných slov... Plné neočakávaných situácií. Bláznivo preplnené bzučiacim napätím, akoby nič iné neexistovalo. Akoby žila v tichu celý život... Ako hluchá... A predsa to nebolo úplné ticho... Bolo také tmavé a temné... ako tma, ktorá ju úplne obklopovala. Ticho a tma... A nádherný výhľad. Stromy z neďalekého lesa vrhali v tme na zamatovú trávu dlhé čierne tiene. Osviežujúci letný vietor k nej doniesol ukľudňujúcu známu vôňu ihličia. Na hladine veľkého jazera, ktoré sa trblietalo priamo pod jej oknom sa ako v zrkadle odrážala tmavomodrá nočná obloha posiata hviezdami.  Vždy milovala hviezdy! Napriek všetkému a možno práve preto...
Bolo to vysoko, ale nebála sa. Čo také by sa mohlo stať? Už jej to aj tak bolo všetko jedno... Chladná voda jazera by možno konečne uhasila ten oheň čo jej spaľoval dušu... Ten oheň, čo ju predtým zohrieval a napĺňal šťastím a teraz ju zožiera... Predtým príjemne teplý, teraz neznesiteľne horúci! Páli na popol každú jej krásnu spomienku a zostávajú len tie sivé... Farba z nich už dávno vybledla, zapadnutá prachom a obmývaná slzami. Kedysi možno bývali celkom pekné... Ach, hlúpe ľudské spomienky! Prečo vždy najprv zabudneme na to krásne... Zostane len to zlé, smutné... To na čo sme chceli zabudnúť skôr, ako sa to stalo!
Tichý šum konárov a žblnkot vody len z času na čas prerušilo tlmené húkanie sovy. Vzduch sa jemne triasol a vlnil nad nahriatou zemou a až sem hore bolo cítiť jej vlhkú horúcu vôňu. Presne ako po daždi, keď horúce letné slnko vysúša posledné kvapky, ktoré nestihla zem dychtivo vypiť... Presne ako vtedy...
Bolo horúco no ona sa triasla po celom tele. Už nedokázala rozoznať čo je horúce a čo chladné... Čo je farebné a čo čiernobiele... Čo je sladké a čo horké... Čo veselé a čo smutné... Necítila nič... Len ten spaľujúci plameň, žeravý a ničiaci... Čím viac sa ho snažila skryť pred ľuďmi, tým menej ho dokázala ovládať, keď bola sama. Pokúšala sa ho uhasiť slzami, ale už to nepomáhalo... Zostala sama. Sama so sebou a so svojimi myšlienkami, so spomienkami, ktoré sa z nenazdania objavovali a premietali pred očami... Tie ktoré už nikdy v živote nechcela vidieť! A cez to všetko žiaril ostrý pohľad jeho očí...
Veľký guľatý mesiac jej osvetľoval bledú tvár bielym svetlom, takže vyzerala skoro akoby bola priesvitná. Keby nebolo jeho svetlo také silné, sedela by tam úplne po tme, nemala chuť zasvietiť. Svetlo bolo príliš jasné... Nechcela ho. Vietor sa nežne pohrával s jej rozpustenými vlasmi, ešte stále mierne vlhkými od dažďa a trošku od jej sĺz... Tenké biele šaty, ktoré mala oblečené už od včera, voľne povievali vo vánku a z diaľky vyzerali takmer ako biela vlajka mieru... Ale v jej srdci nepanoval pokoj... Búrka, ktorú tak úpenlivo skrývala pred svetom zúrila s o to väčšou silou... Ako veľmi by chcela zostať navždy nevidená, aby mohla tú víchricu pustiť von... Ale teraz musela ostať nezmenená... Kvôli ľuďom, rodičom a priateľom... Aj tak však rada zostávala tu, úplne sama. Takto aspoň nikto nemohol vidieť horúcu slzu, ktorá jej stekala po líci. Snažila sa ju zadržať, ale nedokázala to. S tou slzou akoby na povrch vyplávali všetky emócie, ktoré v sebe tak dlho držala.
Láska. Znie to tak sladko... Priam romanticky, ružovo... A ona bola hlúpa, verila na lásku! Milovala... Ach, ako len milovala. Celým svojím srdcom. Ani ju len nenapadlo, že by to mohla byť chyba... Aj on ju mal rád, aspoň si to myslela, dúfala v to, verila tomu. Bola to láska taká absolútna a definitívna, že sa jej nedokázala vzdať... Bolo príliš neskoro ovládnuť si srdce a zamraziť ho chladnou ľahostajnosťou. A o to viac to potom bolelo, keď prišiel... Smútok. V istých chvíľach jej pripadal priam šľachetný... Tak trochu oslobodzujúci! Možno to bola viac sebaľútosť, ale nevadilo jej to... Cítila sa tak stále, odkedy počula tú vetu. Musím odísť... Len tak, odrazu. Boli spolu tak krátko, ale mala pocit, že sa poznajú oddávna. Zmenil jej život, štyrikrát. Prvý raz, keď ho stretla... Vtedy to však ešte netušila. Druhý raz, keď sa doňho zamilovala... A dúfala, že viac sa už nič nezmení! Tretí raz, keď odišiel... A bol to najväčší šok v jej živote! A štvrtý raz, keď sa už nevrátil... Najhoršie však bolo, že jej nechal... Nádej... vždy bola, ale možno veriť po takej dobe? Vedela, že to nemá význam, no nechcela si to pripustiť. Stále dúfala, že sa niečo zmení, že sa niečo stane. Sľúbil jej, že sa vráti, verila mu. Dôverovala mu tak, ako ešte nikomu... Nikomu pred tým! A možno práve to jej spôsobilo takú... Bolesť, neopísateľnú a prudkú. Už nie! Nechcela ďalej dúfať. Aj keď povedal Raz prídem, a potom..., čo potom? Kedy to potom nastane? Možno už nikdy... Ale to by nahlas nikdy nepovedala! Niekde v jej hlbokom vnútri sa budila... Nenávisť? Ako ho mohla nenávidieť? Nie to nemohla, napriek všetkému. Možno hovoril pravdu. Povedal, že musí, že nemá na výber. Hovoril pravdu? Áno! Veľmi si to priala, tá predstava, že všetko bola lož... Nie, tomu neverí! Nemohol klamať, to by nikto nedokázal. Nie takto. Tak veľmi si to priala.
Po lícach jej stekali slzy. Už to bolo jedno. Nebol tam nik, iba ona a ten veľký guľatý mesiac, ktorý akoby sa na ňu pozeral. Jeho biela tvár ju pozorovala z atramentovej oblohy. Nikto nemal dôvod vypytovať sa zbytočné otázky. No oni aj tak stále prichádzali... Niekde z jej tichého podvedomia. Prečo sa teda doteraz neozval? Kam zmizli všetky jeho sľuby? Hlúpe naivné podvedomie!
V ruke zvierala fotografiu... Vyzerala, akoby bola neuveriteľne stará. Vyblednutá a fľakatá. Mierne pokrčená, s ozobanými rohmi. Dostala ju len pred rokom a pol. Vlastne... zobrala si ju nie celkom povolene. Dovolenie dostala až dodatočne, keď už ju pár týždňov nosila vo vrecku. Tvár, ktorá sa z nej usmievala, mala vrytú do myšlienok už dávno... Nepotrebovala fotografiu, ale aj tak ju nosila so sebou. Pozerala sa na neho, akoby jej hlúpy obrázok mohol nahradiť chýbajúcu osobu... Ktorá sa už nevráti!
Bolelo priznať si, že je to tak... Ale bolo...
Vietor zafúkal o niečo silnejšie a šaty voľne visiace z okna prudko zaplieskali o stenu domu... Rozvialo jej vlasy okolo tváre a sfúklo z líca slzu... Bol čas nechať veci tak, ako boli a pozrieť sa iným smerom... S ďalším náporom vetra voľne spustila ruku a nechala si fotografiu vytrhnúť z ruky. Neprítomne hľadiac, ako ju víry vetra odniesli ďaleko preč, spolu so spomienkami, spolu s poslednou slzou, ktorú venovala Tomu, čo odišiel...