A je to tu znpowa, už to prichádza,
Zdá sa mi že ma štastie oblúkom obchádza.
Bolesť a nenáwisť wracia sa zas,
A plný nenáwisti je môj hlas.
Čo sa to deje? už neiwem čo cítim,
Znowa ten ostrý predmet do rúk chytím.
Ten predmet čo tak často mi pomáha,
Jeden, druhý rez a strieka krw, aha.
Upadla som do temnoty a zla,
Moya duša žiwá odtial už newywiazla.
Zhnila w tej špine, w tom pekle ukrutnom,
To peklo dnes, nazýwa sa žiwotom.
A kto nad nami wlastne wládne?
Nejaky kkt čo je mu jedno že som na dne.
Už je to w piči, pomoc už nehladám,
Swoj žiwot nenáwisti zapredám.
Nenáwidím tento skurwený swet,
Žiadny kladný cit, o tom pochýb niet.
Nenáwidím ľudí, nenáwidím seba,
Zobudte sa, nikto nepôjde do neba.
Na to ste moc weľké špiny,
Ktoré NIKDY nezbawia sa winy.
Rozpráwka čo končí trqagicky,
Wšetko umiera, už nawždycky...